Taliančina

- je románsky jazyk, hovorí ním asi 70 miliónov ľudí, z ktorých väčšina žije v Taliansku. 

Štandardná taliančina je založená na toskánskych dialektoch a je „kompromisom“ medzi jazykmi južného Talianska a galo-románskymi jazykmi na severe. Ustálený toskánsky štandard bol však v priebehu posledných desaťročí mierne ovplyvnený dialektmi, ktorými sa rozpráva v Miláne, ekonomickom centre krajiny.

Taliančina má zdvojené (alebo dlhé) spoluhlásky ako latinčina (na rozdiel od väčšiny dnešných románskych jazykov ako sú francúzština a španielčina). Ako vo väčšine románskych jazykov (s významnou výnimkou francúzštiny) na prízvuku závisí význam.

História talianskeho jazyka je pomerne zložitá, ale moderný štandard jazyka zväčša formovali pomerne nedávne udalosti. Najskoršie zachované texty v jazyku, ktorý možno s určitosťou nazvať taliančinou (na rozdiel od jej predchodcu vulgárnej latinčiny), sú právne dokumenty z regiónu Benevento datované medzi 960-963.

Taliančina bola prvýkrát formalizovaná v 14. storočí prácami Dante Alighieriho, ktorý vo svojich básňach spolu známych ako Komédia (k čomu Dante neskôr pridal titul Božská) zmiešal juhotalianske dialekty, obzvlášť sicílsky, s jeho rodnou toskánčinou. Danteho milované práce boli čítané po celom Taliansku a jeho písaný dialekt sa stal kanonickým štandardom, ktorému ostatní rozumeli. Dantemu sa dodnes pripisuje štandardizácia talianskeho jazyka.

Vždy existoval odlišný dialekt taliančiny v každom meste, pretože mestá boli donedávna mestskými štátmi. Taliani si vo všeobecnosti myslia, že najlepšia hovorená taliančina je lingua toscana in bocca romana (toskánsky jazyk v rímskych ústach; toskánske dialekty s rímskym ohýbaním). Rimania sú známi jasnými a zreteľnými výrazovými prostriedkami, kým toskánsky dialekt (predpokladá sa, že odvodený od etruštiny a oskičtiny) je najbližším existujúcim dialektom k Danteho dnes štandardnej taliančine.

Na rozdiel od severotalianskych dialektov zostali staré južné dialekty zväčša nedotknuté francúzsko-okcitánskymi vplyvmi hlavne zo strany bardov z Francúzska v stredoveku (pozri línia La Spezia-Rimini). Ekonomická moc a na vtedajšiu dobu (neskorý stredovek) pomerne vysoké vývojové štádium Toskánska dali jeho dialektu váhu, hoci benátčina zostala rozšírenou v stredovekom talianskom obchodnom živote. Taktiež narastajúci kultúrny význam Florencie v obdobiach humanizmu a renesancie pomohli k ustáleniu jej ľudového dialektu v umení.

* V prípade zájmu sa viac o talianskom jazyku môžete dočítať na stránkach wikipédie sk.wikipedia.org/wiki/Talian%C4%8Dina