Francúzština

 - je románsky jazyk, ktorým sa hovorí najmä vo Francúzsku, Belgicku, Švajčiarsku, Kanade a v niekoľkých krajinách v Afrike.

Germáni prenikali na galské územia v neskorom staroveku. Vulgárna latinčina sa postupne vytráca a prežíva iba vo forme latinčiny klasickej, ktorá sa stala od roku 313 vyhlásením Milánského ediktu jediným jazykom bohoslužieb.

Krajina je relatívne roztrieštená a vyvíjali sa miestne nárečia (patois), z ktorých najvýznamnejšie je nárečie 'Île-de-France. Postupne sa utvárajú tri hlavné jazykové oblasti:

  • Nárečie severu krajiny – la langue d'oi"l, označované podľa toho, že áno (oui) sa v tomto nárečí vyslovuje ako oi"l.

  • Nárečie juhu krajiny - la langue d'oc, označované podľa toho, že áno (oui) sa v tomto nárečí vyslovuje ako oc. Nepatrí vlastne do francúzštiny, jazykoveda ho považuje za samostatný románsky jazyk, okcitánčinu.

  • Nárečie frankoprovensálske - les patois francoprovençals, vo východnej oblasti, v okolí miest Lyon, Ženeva a Grenoble.

Vplyv germánskych jazykov na francúzštinu

  • Vznik tzv. h aspiré (nemé h), ktoré má vplyv na viazanie slov. Zatiaľ čo v germánskych jazykoch sa hláska 'h' vyslovuje, vo francúzštine tomu tak nie je.

  • Vzniká charakteristický prízvuk francúzštiny (accent pointu), väčšinou na koncovej slabike slova. Pretože v germánskych jazykoch je prízvuk na prvej slabike, došlo k redukcii výslovnosti koncových slabík v pôvodných latinských slovách.

  • V románskych jazykoch je prídavné meno umiestené väčšinou za podstatným menom. Vďaka vplyvu germánskych jazykov možno niektoré krátke prídavné mená vo francúzštine nájsť pred podstatným menom (napr. un petit garçon).

* V prípade zájmu sa viac o francúzskom jazyku môžete dočítať na stránkach wikipédie: sk.wikipedia.org/wiki/Franc%C3%BAz%C5%A1tina